Tma

Poznám ľudí, ktorí sa sólo vyberú o polnoci na najbližší hrad na kopci obkolesenom lesmi, na cintorín, alebo do jaskyne, no ja k nim nepatrím. Mám pred tmou rešpekt hraničiaci so strachom. Aby som ale celú zimu nekrúžil len pod lampami, začal som s tým bojovať a postupne ísť ďalej a hlbšie do lesa.

Príprava musí začať už v lete. Počas jazdy v rovnakom čase, v akom je v zime už tma, si treba nahovárať, že jediným rozdielom na asfaltke alebo traili v lese o 20:00  je menej lumenov.  Tlačiace sa myšlienky, že aj menej ľudí a viac zvierat, treba okamžite vytesniť:-)

Letný tréning na tmu sú aj jazdy začínajúce za dňa a končiace v šere až tme. Postupné stmievanie a následne priebežné prisvecovanie si na mňa nepôsobí tak odstrašujúco ako zimné okamžité vhupnutie do tmy. Napríklad výjazd po práci s neobmedzenou priepustkou, keďže bola práve manželka s ďeťmi u rodičov – tri slnečné hodiny počas stmievania nestačili, takže ešte záverečná hodina už po tme na trailoch a strach žiaden. Proste som bol plný endorfínov z jazdy, ktoré nepripustili žiaden strach.

Vyšší level takejto prípravy som podstúpil na rodinných dovolenkách po našej krajine, kde som štartoval počas stmievania sa do neznámeho terénu. S rizikom, že ak sa mi pokazí bike, tak zostávam v tme vo vyľudnenom lese. Na jednej planine som sa točil už takmer v tme, chcel som si odfotiť bajk, ale absolútne ticho lesa ma okamžite posadilo na sedlo a letel som naspať na základňu.  Neznámy terén má svoje čaro a zvedavosť zvádza spoznať čo najväčšiu časť, až si človek uvedomí, že zašiel až priďaleko. Vtedy ani nemusí byť tma - mal som zážitky aj počas dňa, kedy som sa uvedomil, že som tak ďaleko od civilizácie a hlbiny lesa sú také tajomné, že sa radšej točím a dupem po vlastnej osi späť.

V zime boli prvotné pokusy opatrné. Najskôr na kraj lesa hneď za panelákom, dúfajúc, že sa tam v prípade nehody ešte v ten večer niekto objaví a zavolá mi zachránku. Potom aj prejazdy lesom medzi sídliskami a asfaltové lesné jazdy, kde viem, že je v lese buď lesnícky dom alebo chata s permanentným osadenstvom. Vidina, že po prejazde tmou je na jej konci svetlo, mi dolieva odvahu.

Aktuálne som už na leveli, o akom sa mi ani len nesnívalo, no stále by som nedal sólo hlboký les v tme. Hlboký les uprostred noci s partiou podobných bláznov, to je iný zážitok. 3-4 kusy bajkerov si v prípade núdze pomôžu a vďaka takým jazdám vnímam nočnú prírodu hlbokého lesa, čo zasa dodá odvahu do sólových nočných jázd.

Pri takýchto pokusoch vozím kvalitné silné 1000 lm svetlo, minimálne jedno 400 lm záložné a doma podrobne hlásim zamýšľanú trasu.

V zimnom období mi po 3-4 temných jazdách počas pracovného týždňa príde následne víkendové jazdenie za dňa nejaké divné:-)