.png)
„Počkám ťa hore, nemáš sa kde stratiť“, vravím parťákovi pri jazde na cestnom bicykli. Ukazujem mu preňho nový výšlap v uzavretom údolí, po ktorom sa ide po vlastnej osi naspať. Nieže by som ho podceňoval, ale spomínal, že je nejaký unavený a určite mi nebude stíhať. Ja som si na danom kopci plánoval urobiť osobák s útokom na top 10 na Strave. Prvý kilometer zo 6-kilometrového výsľapu sme ešte ťahali spolu a čakal som, že sa čoskoro utrhnem. No aj druhý a tretí kilák sa parťák držal, a na štvrtom kilometri sa už neudržal a ušiel mi. Bol na vrchu asi o 2 minúty skôr s jasným pohárom na Strave. Ja som mal síce zlepšený osobák o 2 minúty no s egom na dne. Ako to dokázal, pýtal som sa seba aj jeho. O formách prípravy vám poviem nabudúce v inom blogu. Teraz som sa utešoval tým, že sa predsa nemôžem porovnávať s borcami mladšími o 15 -20 rokov a nech súťažím vo svojej kategórii.
V mojej kategórii som sa chcel blysnúť na MTB maratóne. Dokonca v klubových farbách tímu, do ktorého som sa prihlásil a kde by sa patrilo mať výsledky. Motivácia ako sa patrí! Jazda od štartu do cieľa na plný výkon, všetky Strava segmenty s osobákmi, ciele splnené. No v porovnaní so špičkou priepastný, 15% rozdiel. V mojej kategórii, prosím pekne.
A to som si myslel, že som neodhalený majster sveta. S hanbou som sa radšej odhlásil z klubu a prihlásim sa znova, keď trochu potrénujem.
Zatiaľ vychovávam svoje talenty - staršieho 12-ročného borca a mladšieho 3-ročného borčeka na odrážadle, čoskoro už na ozajstnom bajku. Staršiemu synovi už preventívne nehovorím “počkám ťa hore”, lebo skôr či neskôr mu nebudem stíhať. A myslím, že to bude skôr ako neskôr. Buď sa s tým zmierim a budem sa aj naďalej len voziť, alebo začnem systémovo makať a pokúsim sa takto oklamať starnutie. Prípadne si dám občas nejakú tú energetickú tyčinku, keďže som doteraz striktne odmietal akékoľvek výživové doplnky. Odmietam aj wattmeter, tepomer, veď pocitovo viem odhadnúť, na čo mám. Iba ak by nie. O tom a o spomínanej príprave nabudúce.
