.png)
Tento príbeh je o tom, ako sa človek už zasiahnutý cyklistikou dostal k jazde na cestnom bicykli, pričom každú dobre mienenú radu odskúšal sám na sebe.
NEVYLIEČITEĽNÁ
Písal sa rok 2pk (pred koronou), keď sa ozvalo známe chvenie a napätie v celom tele. Kto vlastní viac ako 1 bicykel, si týmto určite už nejedenkrát prešiel a možno netušiac, o čo sa jedná, pojedol tabletky na ukľudnenie. Na toto chvenie však žiadne tabletky nepomôžu - je to potreba kúpiť si ďalší bicykel.
HLAVNE SI NEKUPUJ CESŤÁK!
Tak zneli všetky rady, ktoré sa mi dostali. Problém bol v tom, že MTB už som mala a na cestu do práce bolo treba niečo s užšími riadidlami a menej pohodlným posedom. Pocítila som potrebu rýchlosti a obtiahnutých dresov. Netrvalo dlho a pokusný, na mojich 164cm priveľký Favorit vystriedal karbónový Cube Axial z druhej ruky.
KÚPOU TO LEN ZAČÍNA
Hurá! Vlastním bicykel! Šlapať viem, brzdiť viem, už ma nič nezastaví! Jedine žeby hej. Moja prvá jazda čerstvo ukoristeným jednostopým vozidlom smerovala z Rače do Rusoviec. Už pri Figare som zažila prvú smrť v očiach, keď mi Škoda Felicia nedala prednosť. Moja naivná predstava o tom, ako by mali brzdy fungovať, podložená rokmi skúseností s MTB kotúčmi, širokými plášťami a nízkym ťažiskom, sa rozplynula v obláčiku prachu a nadávok. Obe kolesá išli do šmyku, bicykel bokom a zastavila som pár centimetrov od otvoreného okienka nejakého pána so zvyškom obeda vo fúzikoch.
Takto sa asi cítia bollywoodski kaskadéri, keď sa aj s koňom vrhajú pod nápravu horiaceho kamiónu, aby na druhej strane vyskočili na rovné nohy. “Hlavne si nekupuj cesťák,” zaznelo mi v hlave.
BICYKEL PATRÍ NA CESTU, NIE NA STRECHU
Ešte som ani neposlala peniaze na účet pôvodnej majiteľke a už som narazila na druhý problém. Tentokrát už doslova narazila. Viezli sme s vtedajším priateľom môj nový krásny bicykel na streche jeho starého škaredého auta a neustále jeden druhému pripomínali, že ho musíme zložiť ešte pred garážou. Čo sa stalo je asi každému jasné, takže to nebudem zbytočne naťahovať. Pri vjazde do garáže sme začuli hrozivý rachot. Niečo, ako keď 7kg karbónu a kovovej zmesi narazí do plechovej brány. Nasledoval zvuk dopadu 6kg karbónu (a kovovej zmesi) na betónovú podlahu garáže.
Potom sme tam pár sekúnd len tak sedeli a pozerali sa na stenu oproti. Prvý sa odvážil vystúpiť priateľ. Neuveriteľným šťastím by som nazvala fakt, že bicykel schytal len povrchové škrabance a vytrhnuté koleso. Garážová brána zostala preliačená, lyžiny strešného nosiča skrútené ako špekačky nad pahrebou a karoséria získala na konto nový mesačný kráter. Bez zbytočných dohadov sme dospeli k zhodnému výsledku, že bicykle už nikdy na strechu auta nepôjdu. Pre mňa to je priveľké riziko a priateľ si o svojom aute nemyslel, že je staré a škaredé.
OD PIVA KU CAPPUUCCIINNUU
O ľuďoch, ktorí jazdia Enduro, sa často hovorí ako o hovadách. Na ich obranu musím povedať, že to je pravda. Také milé božie hovádka. Je to pochopiteľné - vyšliapať k bufetu na kopci sediac na celoodpruženom kresielku, ktoré s efektivitou tučniaka pohlcuje vynaloženú kynetickú energiu, je niečo iné, ako vyletieť tam na cesťáku. To si priam pýta jeden orosený ionťák. A zatiaľčo zjazdovať traily prináša priam euforické pocity šťastia a následnú túžbu posedieť s podobne postihnutými priateľmi, kde si vymeníme zážitky, kto kde aký stromček objal, cestný bicykel si vyžaduje celkom inú formu dopingu aj oslavy. Áno, hovorím o kofeíne.
Ku káve som mala odjakživa kladný vzťah. Tajne som ju pila ešte počas základnej školy. Tento bod prechodu k cestnej cyklistike mi pripadal ako najmenej problémový. No aj toto má svoje úskalia. Hádzať do seba jedno espresso za druhým, alebo sedieť pri náprstku kávy dostatočne dlho, aby jazdec aspoň trochu zregeneroval? Môj vnútorný rozkol vyriešila mliečna pena na cappuccine. Stále mám problém zapamätať si, ktoré písmená v slove cappuccino sú zdvojené, a tak to občas popletiem a spravím z toho capuucinno alebo capuccinno, prípadne pivo. Ale už si zvykám.
ZBAVIŤ SA RUKSAKU
Cesťáci nenosia ruksaky. Cesťáci nenosia ani ľadvinky. Niektorí cesťáci nosia kapsičky na ráme a zavesené pod sedlom, ale tí najortodoxnejší šampióni nenosia nič, len dres napechovaný vybavením, oblečením, tyčinkami a ktohovie čo všetko tam ešte natlačia. Prisahala by som, že som raz videla, ako jeden cesťák vyťahuje z dresu celú hlavičku karfiolu a hrnček sójového latte s nápisom IM VEGAN.
Každopádne, táto informácia do mňa presakovala len postupne a trvalo mi takmer celé dva roky, kým som pochopila, prečo to tak je.
Začalo to samozrejme jazdami do práce s ruksakom na chrbte. V ruksaku som mala okrem civilného oblečenia aj obedár a niekedy dokonca aj notebook. Popruhy sa mi nemilosrdne zarývali do ramien a ruky mi tŕpli od končekov prstov po predlaktie ešte skôr, než som si stihla prepotiť dres na chrbte. Jediným riešením bolo vydobyť si v práci miesto medzi skladníkmi v spoločnej šatni. Strhnúť z opustenej zaprášenej skrinky nálepky futbalového tímu s fanúšikmi povestnými povážlivým názorom na menšiny a ocikať si teritórium. Najkrajšia skrinka v hre - zdobená tými najluxusnejšími značkami športového vybavenia a v nej na striedačku elegantné púzdrové šaty a odvetrávajúca sa prepotená lycra. S fotkou skrinky by som sa rada podelila, ale už takmer rok jazdím na homeoffice.
POSUNULA SOM SA DO ĎALŠIEHO LEVELU
A to rovno k ľadvinke. Ľadvinku som si kúpila skutočne krásnu. Dala som si pri výbere záležať. Problém s odkrvenými rukami bol preč. Hrdo som svoju ľadvinku nosila celú sezónu, až kým som sa nezačala spoznávať na fotkách zo spoločných jázd ako “tá s tou hrčou na zadku”. Možno to nebolo úplne štýlové, ale až neustále naprávanie popruhu tlačiaceho v podbrušku ma presvedčilo nechať ju na kratšie MTB výjazdy a občasné zimné výpravy, kedy treba žonglovať s vrstvami oblečenia.
Kapsičku na rám som si zaobstarala v poslednom kroku. Najradšej zo všetkého ale nosím púzdro s najnutnejším vybavením na opravu defektu vložené do jedného z dvoch držiakov na fľaše. Na všetko ostatné tu je dres. A to znamenalo konečnú a definitívnu odluku od MTB, lebo dresy na horské bicykle len málokedy poskytujú komfort troch vreciek v chrbtovej časti. Ak je nepísaným pravidlom cyklistiky, že bicykle, ktoré vezieš vo svojom aute, musia mať dokopy vyššiu hodnotu ako auto samotné, potom ja by som doplnila, že hodnota oblečenia, ktoré si k bicyklom nahonobíš, musí byť v cene aspoň najlacnejšieho z bicyklov v domácnosti.
Na záver len malá rada - tielko bez rukávov naozaj nie je najvýhodnejšou voľbou pri dlhších letných výjazdoch. Nabudúce napíšem viac o mojich objavoch spojených s cestnou cyklistikou. Napríklad o tej záhadnej mastičke na veci “tam dole”, o tom ako moja mama vie viac o TDF než ja, ale hlavne o tom, ako veľmi sa odhalí povaha cyklistu pri jazde v háku po bratislavských krajniciach. Cestná cyklistika mi spočiatku pripadala ako nutné zlo, ale čím viac z nej objavujem, tým zaujímavejší mi tento svet obtiahnutých dresov pripadá.
S pozdravom a s “řidítkama napřed!”
