.png)
V prvej časti som písala o tom, ako som si takmer zdemolovala cesťák a dve staršie motorové vozidlá hneď po jeho kúpe. Mohla by som teraz pre zmenu napísať o svojich cyklo úspechoch. Ale nenapíšem.
Baranidlo
Každý z mojich bicyklov dostane skôr či neskôr meno. Pri niektorých to je hneď na prvý pohľad jasné a iné k svojmu menu musia takpovediac dozrieť. Začalo to starým “dirťákom” menom Karol. Karol sa stal tak populárnym, že aj všetky ostatné bicykle tohto typu sme začali volať jednoducho Karole (mn.č.). Favorit s krásnou pôvodnou farbou bol okamžite pomenovaný Slivka (Pán Slivka). Kellys Thorx trochu neromanticky Tchor. Neskôr ho nahradil agilný no tvrdohlavý hardtail značky On-One Maccatuskil s menom Mačka. A napokon prišiel cesťák Cube Axial a ja som dostala kreatívnu krízu ako scenárista Paneláku po 150-tej časti.
Vyberala som z možností ako Obláčik, Jednorožec, Bublinka, Emanuel. No žiadne z mien akoby mu nesadlo. Nebolo to ono. Po mojej príhode s prerazenou garážovou bránou som sa prvýkrát zasmiala nad tým, aké nenápadné karbónové baranidlo som si zadovážila. O niečo neskôr som v zamyslení hlavou upravila aj práve sa zatvárajúcu rampu na parkovisku. Bicykel stále nemal meno.
Až napokon po jednom nočnom “zdržaní sa” v centre mesta, vracajúc sa po hrádzi (v ušiach mi hrali energickí Irie Maffia - Hands in the air) som to rozdupala na príjemných 25km/h. Srnu bežiacu mimo lúč svetla súbežne so mnou som si vôbec nevšimla až do okamihu, kým sa nepokúsila preskočiť na druhú stranu mne rovno pred kolesom. Baranidlo jej nemilosrdne napálilo rovno do prosciutta. Zvuk to bol dunivý a tak hlboký, že ani Doktor Úr* na basgitare ho nedokázal prehlušiť. Nasledoval veľmi rýchly sled udalostí, ktorých rekonštrukcia by určite nebola objektívna. Isto nebudem preháńať, ak poviem, že zázrakom sa mi podarilo toto blízke stretnutie ustáť na kolesách. Pokračovala som ešte nejakých 30m, kým som si naplno uvedomila, čo sa práve stalo.
Zastavila som a baterkou som prehľadala okolie, či niekde neuvidím úbohé zranené zviera. Na hranici lesa na mňa zasvietili dve oči a zmizli rezkým skokom v poraste. Srna bola zjavne v poriadku, ale ten pohľad vravel veci, ktoré by mladá laň vôbec nemala poznať a určite by ju za taký slovník doma nepochválili. Ako kamufláž pred vysokou doteraz pre istotu používam na Strave pre cesťák meno Slivka.
*Basgitarista kapely Irie Maffia
Ten čudný krémik na “veci tam dole”
Vysloviť prvýkrát pred kamarátmi “chamois” je asi také trápne, ako prísť do francúzskej pekárne po “krojsanty”. Kamojs? Kamoa? Šamoj? Šemi? Šemua krém? Skrátka tá vazelína, čo sa maže na zadok a slabiny a dokonca aj na samotnú vložku cyklošortiek. Jedna vec je vedieť to vysloviť a druhá vec je vedieť, prečo a na čo to použiť. Keď som si robila malý prieskum medzi mojimi kamarátmi, drvivá väčšina MTB bikerov si pod tým predstavuje niečo, čo dopomôže cestným cyklistom k strate nechceného ochlpenia a poťažmo vážnosti. Kupodivu ani veľká časť kamarátov vlastniacich bicykel s váhou pod 8kg tento kozmetický zázrak nepoužíva. V lepšom prípade si ho raz kúpili v akcii cez internet a získali vďaka tomu poštovné zdarma. Odvtedy je to prachlapajúca rekvizita kúpeľňovej skrinky.
Vážení a milí, raz a navždy zapísať za uši - chamois creme aka “šamojkrém” je dar z nebies, na ktorý nedám dopustiť ani ja ani moje “ladies parts” a zadok. Kto tvrdí, že to je zbytočné, ten nech si na zadku strúha mrkvu do šalátu. Samozrejme, že to nepoužívam na každú jazdu do práce, ale pri určitom objeme kilometrov ten rozdiel spoznáte.
Neviem ako presne tento mechanizmus prenosu informácií funguje, ale mám pocit, že každý, kto začne bicyklovať, zrazu pozná mená prvej 20-tky najúspešnejších cyklistov sveta a tímové stratégie a vôbec všetky pravidlá pretekov sú mu kompletne jasné. Mňa táto kultúrna osmóza obišla. Samozrejme, že viem kto je Peter Sagan a z detstva si pamätám aj Louisa, Neila aj Lance Armstronga, podobne ako nikdy nezabudnem mená Hui, Dui a Lui Káčerových. Keď však na mňa minulé leto začala mama chŕliť najnovšie strhujúce novinky z Tour de France, cítila som sa ako Alenka v oddelení literatúry faktu.
Šport som mala odjakživa rada, ale až na jeden divoký máj roku 2002 som ho nikdy v televízii nesledovala. Možno ešte Formulu 1 v nedeľu poobede, ale to len preto, lebo to bola vzácna možnosť stráviť čas s otcom. Divoko som fandila čiernej alebo žltej formule (hlavne nikdy nie červenej, lebo to by bolo príliš easy) až kým otec nezačal vydávať zvuky štartujúceho trabanta.
Moja mama si myslí, že odkedy ročne najazdím cez 6000 km, tak som jednoducho odborník na všetko spojené s bicyklami a toto je možno jej “Formula 1”. Takže som si pozrela na Netflixe dokument The Least Expected Day: Inside the Movistar Team 2019 a dovzdelala som sa v terminológii. Už konečne viem čo to je jarná klasika, že domestique nie je miestny čávo a únik nesúvisí s problémom vyprázdňovania počas pretekov.
Sľubovaná psychológia jazdy “v háčiku”
Dosť nešťastne som vo svojom prvom článku pre Holokolo spomenula, že sa podelím o svoje dojmy z jazdy v háku. Nie že by som nemala čo na túto tému povedať, to v žiadnom prípade, len si teraz trochu netrúfam mudrovať po všetkom, čo som vám o sebe a svojej nešikovnosti prezradila. Navyše máme v rodine niekoľko študovaných psychológov a ja som sa so svojím vzdelaním dostala nanajvýš po nedopísanú bakalársku prácu na tému Nenásilnej komunikácie (Nonviolent Communication).
Vec sa má tak, že je jedno, ako profesionálne je jazdec oblečený, koľko kilometrov má v nohách a koľko KOM/QOM na Strave pozbieral - keď príde na jazdu v háku, odhalí sa jeho skutočná nátura. Jedna vec je signalizácia nerovností, spomalenia či vyhýbania sa prekážke. To je niečo, na čo si človek musí zvyknúť a osvojiť si. Pamätám si, že keď som prvýkrát išla na spoločnú jazdu s dievčatami z KWCC (hint - všetko, čo končí na CC, je cyklistický klub), tak mi to prišlo mierne trápne a hanbila som sa. Nebola som si istá, či ukazujem správne a či to napríklad nepreháňam. Dnes už dokážem bez okolkov signalizovať zmenu smeru, veľkosť výtlku alebo ponúkané príchute zmrzliny v neďalekom stánku a to bez zmeny kadencie.
Celkom iná vec je to, ako človek s týmito signálmi nakladá v praxi a ako sa správa, keď vie, že mu 2 cm za kolesom dychčí kamarát. Ak sa v nasledujúcich riadkoch niekto z mojich známych spozná, rada sa s ním porozprávam na tému Nenásilnej komunikácie :) Priznám sa, že minimálne v dvoch prípadoch sa tam vidím aj ja sama.
Decko - Je to jazdec, ktorý síce nie je úplne praktický ťahač pelotónu, ale nedá sa mu to zazlievať. Svaly na nohách a skúsenosti stepného vlka sú svedkami tisícov osamelých kilometrov ťahaných či v pote leta alebo v zimných mrazoch. No stačí, že sa posadí na bicykel s kamarátmi, a jeho hravosť dostane krídla. Všetko by to bolo super, keby namiesto ťahania skupiny proti vetru nelietal od obrubníka k obrubníku a na zabitie nudy neskúsil gravel po trávniku. On sa výborne zabáva a to, že pred ním niekto nie je, mu dáva pocit slobody. Ani si neuvedomuje, ako za ním postupne mizne vláčik deprimovaných súputníkov.
Tank - obvykle človek, ktorému o týždeń príde nový bicykel. Ochotne potiahne a nemá žiaden problém signalizovať. Problém je v tom, že kým nenatrafí na čerstvo vykopanú dieru pre ropovod, tak to rúbe cez všetko rovnakým tempom a zvyšok skupiny za sebou ťahá rozhrkaných ako plechovky za autom novomanželov.
Potič - Každý sa potí. Na tom nie je nič zlé. Naopak. Treba byť hrdý na kryštáliky soli vypestované na obočí po prvej nepretržitej 200-ke rovnako, ako sme boli hrdí na drobné kryštáliky modrej skalice na parapete chemického laboratória ZŠ. Problém nastáva, až keď sa Potič rozhodne neničiť si svoje vzácne funkčné oblečenie pričastým praním. Čas je relatívny a pre niekoho je to napríklad aj pol sezóny, kým uzná za vhodné použiť prací prášok. Jazda v háku za takýmto jedincom je Sofiinou voľbou medzi šetrením síl a čuchových buniek. Pravdou však je, že s týmto sa skôr stretnete pri MTB než pri cestných výjazdoch.
Stena - pri niekom, kto meria cez 2 metre a ani do šírky nie je najútlejší, sa treba jednoducho spoľahnúť na jeho zodpovedné signalizovanie. Výhodou je, že vytvára úctyhodnú vzduchovú bublinu. Občas je však rozumnejšie nechať si od Steny väčší odstup, najmä ak len pred pár týždňami vymenil kettlebell za barany.
Lentilka - Opak Steny. Veľkou výhodou je výborný prehľad o situácii na ceste. Občas sa môže stať, že pri pohľade na krásne borovicové lesy na Lentilku pred sebou jednoducho zabudnete a v takých chvíľach dochádza k neželanému kontaktu, z ktorého môže byť nepekný úraz.
Menič kadencie - za Meničom treba byť neustále pripravený buď prišliapnuť alebo pribrzdiť. Nedá sa v kľude ani napiť z fľaše, lebo Menič sa práve v tej chvíli postaví do pedálov - samozrejme bez varovania či zjavnej príčiny.
Rapper - Rapper na začiatku výjazdu náruživo signalizuje aj kanál cyklistom, čo idú po opačnej strane cesty. Na konci dňa už má toho tak nejak plné zuby a s pocitom dobre vykonanej práce neupozorní na žiaden výtlk plytší od Mariánskej priekopy.
Hrdina Začiatočník - Takzvaný Hrdina v zácviku šetrí sily v zákryte čo najdlhšie. Na špicu si trúfne, keď už je koniec jazdy na dohľad. Inokedy sa zas odniekiaľ vyvalí počas klesania a ihneď “hrdinsky” zvyšuje tempo skupiny.
A ešte dva bonusové prípady:
Príživník - niekedy je to zblúdilý MTB biker na hrádzi alebo len bežný oportunista, ktorý nevidí nič zlé na tom trochu si uľahčiť svoj tréning jazdou za “dostihovým koňom”. Na nadviazaní kontaktu nie je nič zlé, pokiaľ dá o sebe vedieť a slušne sa spýta, či vám to neprekáža. Príživník sa však na vás nalepí pokiaľ možno úplne nenápadne a zásadne nezdraví. Ste pre neho len taxík, za ktorý neplánuje zaplatiť a tak vyskakuje za jazdy.
Galantný MAMIL - Galantný MAMIL (z anglického Middle Aged Man In Lycra - čo je priliehavý výraz pre muža s krízou stredného veku, ktorý jazdí na bicykli v obtiahnutom drese) ide po hrádzi svojím výletným tempom. Tempo mu vyhovuje až do chvíle, kým ho nepredbehne žena na bicykli. Ako galantný muž vie, že ženy nie sú rýchlejšie, a preto ju musí predbehnúť, aj keby ho to stálo posledné sily. Po predbehnutí ženy je nastolená rodová rovnosť a môže sa vrátiť k pôvodnému výletnému tempu. Samozrejme len do chvíle, kým ho žena na bicykli, absolútne nechápajúca vážnosť situácie, opäť nepredbehne. Galantný MAMIL sa obvykle ešte raz alebo dvakrát pokúsi zachrániť rovnováhu v prírode, ale napokon to buď vzdá alebo zaparkuje v bufete, kam mal aj pôvodne namierené.
Pri každom (okrem Príživníka) však platí, že to je stále lepšie, než ísť proti vetru sám a vždy máte na výber možnosť odpojiť sa či potiahnuť na špici. Samozrejme len ak sa bavíme o hobby jazdení s bandou kamarátov. Na tréningu by vám to asi neprešlo :) A úplne najlepšie je nájsť si ustálenú partiu, v ktorej sa postupne zladíte tak, že pri vás aj motorkárske gangy pôsobia ako puberťáci na školskom výlete.
S pozdravom a “s ŕidítkama napřed!”
