.png)
Keď synátor s manželkou počuli, akú tému chcem položiť na virtuálny papier, hlásili sa tiež o slovo, tak som nezaváhal, a svojím pohľadom na vec dáme ako prvej prednosť dáme:):
Ja sa môžem vyjadriť len ako účastník zájazdu. Hovorím, ja nie som cyklista, ja som tam už nejaký rok ako nosič plienok, servítok, lekárničky....
Tŕne, kliešte, rozbité kolená, to chcem riešiť hneď a nie večer doma. Ja teda vidím rozdiel z pohľadu človeka, ktorý je rád, že sa vezie, že bike nemá tie nápady (a nervovú sústavu) čo kedysi kone, a že sa teda zhodneme v názore na smer a rýchlosť pohybu, pokiaľ nezasiahne vyššia sila či blbá náhoda. Z pohľadu človeka, ktorý nejde von preto, aby zbieral keramiku či čo, aby si vylepšoval kádrový profil, ale aby sa kochal... Ja si na asfalte užijem, že okolo sú stromy, potôčiky, bocian - biely, čierny, to je jedno, len nech je tam život. Úprimne, na rovine, sem tam auto okolo, polia, prach, senná nádcha, asi by ma na tej rovine šľak trafil, tie kopce človek trochu potrebuje. Keď sa chcem uštvať, viem to aj tam, aj tam, no ja radšej kopce. Ale je mi jasné, že ak by som chcela ten bike naozaj ovládať, mať aj nejakú techniku, tak musím pekne tuto po lese brúzdať a nie hladké cesty hľadať. Len tam už proste nemôžem krk vykrúcať, obdivovať faunu, flóru, tam sa držím ako kliešť a rozmýšľam, odkedy je normálne, že z bicykla jedného až ruky bolia.
Najlepšie sa ten rozdiel vidí na konci dňa aj tak v kúpeľni. Keď dôjde domov taký jeden zmoknutý, element, nejak sa to hodí do práčky a vyperie s tým ultra bio citlivým pracím gélom pre deti. Paráda. Keď ale dôjde domov z lesa taká sviňa špinavá (nech si nikto neberie osobne, aj ja som tak minule vyzerala, nie ako matka dvoch detí, ale ozaj ako sviňa z kaluže) tak to pekne musíme odmočiť, prečistiť, potom sifón, mydlo s jeleňom zažije svojich 15 minút slávy a až potom nasleduje práčka. A aj tak potom dočisťuje nejaký obetavý človek tesnenie v dvierkach, čo sa ďalšie blato našlo.
Ale späť k môjmu pohľadu na jazdenie. Pri všetkej úcte ku fyzike a gravitácii, nemám chuť sa váľať po zemi, vysedávať na pohotovosti, mať nabitý nos a dúfať, že sa rúška budú nosiť ešte mesiac, aby to nikto nevidel. A tak potupne a ochotne vláčim môj krásny full suspension bike asfaltom. Na asfalte ma v podstate nemá čo zhodiť na zem, keď sa krvopotne držím vpravo, aby ma nezrámovali borci, čo sa púšťajú oproti, keď stihnem obchádzať novopečené hadíky po krajoch ciest, a keď sa na mňa nevyrúti srna, ktorých už je aj tak pomenej a aj tá, ktorú stretnem, už má jeden stret za sebou a už len smutne čaká na krajnici na svoj koniec.
Terén ovšem, to je super, keď ide predo mnou niekto, kto vie, kde je sever, poprípade aj juh a naša bytovka... ale ak by som sa vyznala a vedela, že sa ozaj nestratím, tak je to fakt zábavnejšie, aj keď... Na betón v tom najužšom mieste stretnem chlapíka čo má veľké ego a široké rajdy... pod listami sú určite veľké kamene, aj keby to na okolí vyzeralo ako po púštnej búrke, a keď sa budem sústrediť na kaluže, naisto ma preberie neprimerane nízko umiestnený konár stromu, o ktorom sme sa učili, že koruna začína snáď 15 m nad zemou:).
Toľko pohľad manželky, a keďže mladší 2,5-ročný syn Filip má prednosť pred starším 11-ročným Maxom a starší, t.j. ja pred oboma synmi, zachovám poradie Filip, ja a Maxo:-)
Filip ale vraví, že prejde odrážadlom čokoľvek, je to malý tank a nemieni sa ďalej témou zaoberať:-).
Môj pohľad na vec je, že som nesmierne šťastný, že mi učarovali práve tieto dva odlišné športy, ktoré spája jedine to, že nástrojom na výrobu endorfínov je dvojkolesový nástroj.
MTB ako môjmu srdcu bližší šport je zdrojom zábavy, uvoľnenia, radosti z pobytu priamo v srdci prírody, premýšľania o spôsobe prejdenia prekážok, samovoľného úsmevu v zjazdoch a intervalovom tréningu neustálym striedaním intenzity do kopca a dolu.
Niekedy mám v hlave nakreslenú trasu vopred, inokedy len jej kostru a niekedy nič. A často je aj z vopred nakreslenej trasy niečo úplne iné, z freeridu zasa to, čo som dal deň predtým. Možností pri MTB je oveľa viac ako na asfalte, keďže som limitovaný akurát tak kondičkou, priechodnosťou bajku alias tanku a pudom sebazáchovy v zjazdoch. Na MTBčku sa krásne cibrí technika, najmä pri výšľapoch po stenách plných kameňov a koreňov. Niekedy tie potvory spôsobia aj pseudopád vo výšľape.
Cesta je z môjho pohľadu nuda, špeciálne rovina, preto ešte aj na asfalte vyhľadávam les a kopce, pričom mám šťastie, že bývame blízko lesoparku, v ktorom sa dá bez problémov “stratiť” aj na 3 hodiny bez nutnosti prejsť to isté viackrát. Lesopark znamená často aj zvetraný asfalt, čomu som aj prispôsobil výber stroja, ktorý je síce cesťák, no s 32 mm plášťami a kotúčovými brzdami. Hejtovanie asfaltu trochu zmiernim, lebo keď ťahám kopce na plný výkon, vtedy sa teším plynulému dupaniu a rýchlejšiemu nábehu kilometrov. Na cesťáku teda za rovnakú dobu zájdem ďalej a namiesto premýšľania o trase premýšľam o živote a výbere témy na ďalší blog alebo či mi náhodou netreba nové tričko. :)
Že sú to iné športy svedčí aj rozličná výbava, iné tretry, iné handry, na MTB vozím na rozdiel od cesty aj batoh. Iná rýchlosť, iná geometria, posilňovanie iných svalov, iný posed a logicky najmä iný povrch, po ktorom sa valia dve kolesá.
Cestárom určite odporúčam ochutnať aj terén a naopak blaťákom asfalt. Iné pocity, iné rýchlosti, iné zážitky.
No a nakoniec stručný pohľad na vec od staršieho Maxáča.
Ja ako decko sa rád bláznim na bajku. Skoky, zjazdy, potoky, blato, to je niečo pre mňa. A toto mi dodá môj horák v lese a na trialoch. Občas to bolí, ako rozťatá noha na poslednom tréningu, ale to prejde, na rozdiel od mojej potreby skákať. Občasný asfalt na cesťáku mi tiež nevadí, no ja radšej ten les, ktorý je mojím ihriskom!
Ako teda vidíte, u nás prevládajú kopce a terén, nejako sme sa tam našli. Manželka teda kvôli bezpečnosti v lese asfalt, ale stále radšej prírodu a pokiaľ možno voľnosť pohybu ako preplnenú hrádzu alebo nudnú rovinu.
